| Storo?nica železnice Prievidza – Nitrianske Pravno |
Železničná trať Prievidza – Nitrianske Pravno (vtedy Nemecké Pravno) bola budovaná v rokoch 1908 – 1909 ako pokračovanie železničnej trate Veľké Bielice – Prievidza. Výstavba trate bola ukončená dňa 30. októbra 1909. Výstavba miestnych železníc bola stanovená zákonom, ktorý ukladal štátu prispievať na ich výstavbu. Úlohou týchto miestnych tratí bolo najmä zaistiť zvoz záťaže pre hlavné trate a takto zabezpečiť železničnú prepravu z celej oblasti. V minulosti boli veľmi často tieto miesta spojené aj úzkorozchodnými železnicami hlavne na zvoz dreva, uhlia, štrkov, repy a pod. Možno sa nám zdá, že ide o málo významné trate, ale každá z nich má svoju históriu. Sto rokov prevádzky železnice na trati Prievidza – Nitrianske Pravno je dôvodom na to, aby sme si pripomenuli jej históriu.
Nitrianske Pravno bolo do výstavby železnice odkázané len na cestnú dopravu, ktorá v Uhorsku veľmi zaostávala za ostatnými štátmi Európy. V tom čase cez hornú Nitru viedla jedna z najvýznamnejších poštových ciest, bolo to však málo. Pripravovala sa výstavba cestnej siete, ale napokon ju predstihla výstavba železníc. Už v roku 1837 sa začala stavať prvá európska železničná magistrála (Severná železnica cisára Ferdinanda), ktorá viedla z Viedne cez Břeclav do Krakova, odkiaľ sa už od začiatku počítalo s jej odbočením na Slovensko. Exportné záujmy Uhorska mali podnietiť vybudovanie spojnice medzi Viedňou a Budapešťou s pokračovaním k Čiernemu moru, ako aj so spojením Budapešti s Bratislavou. Po náročnej trati dňa 20. augusta 1848 z Marchegu do Bratislavy prišiel mostom cez rieku Moravu, Červeným mostom, Lamačským priesmykom a tunelom pri Bratislave prvý parný vlak ťahaný lokomotívou BIHÁR.
V roku 1850 bola ukončená výstavba železnice medzi Bratislavou, Novými Zámkami a Vacovom. Takto nič nestálo v ceste, aby sa železnica dostala aj na Ponitrie. Dňa l5. decembra prešiel parný vlak z Viedne do Budapešti ťahaný lokomotívou ARAD. Obdobie pred rokom 1867 výstavbe železníc na Slovensku veľmi neprialo a to i napriek tomu, že v rokoch 1848 – 49 (počas uhorskej revolúcie) vypracoval vtedajší uhorský minister dopravy a verejných prác István Széchényi veľkorysý projekt výstavby uhorskej železničnej siete, ale oblasti Ponitria sa nedotýkal.
Zmenu v intenzite výstavby železníc prinieslo až Rakúsko-Uhorské vyrovnanie v roku 1867. Hlavnou náplňou ministerstva dopravy sa stala výstavba dopravných komunikácii nezávislých na Rakúsku so zbiehaním sa v Budapešti. Pre Slovensko to znamenalo pomerne rozsiahlu výstavbu železníc.
Pre oblasť Ponitria bolo významné vybudovanie železničnej trate z Palárikova cez Ivanku pri Dunaji, Nitru, Topoľčany až po Veľké Bielice v roku 1884. Miestna železnica Veľké Bielice – Prievidza bola postavená Detrichom Péterom, ktorý mal v úmysle postaviť trať s napojením na vetvu Uhorskej severnej železnice v Kláštore pod Znievom. Aj keď sa mu podarilo poraziť záujemcov o vybudovanie úzkorozchodnej železnice zo Zlatých Moraviec cez Veľké Uherce, Nováky, Prievidzu, do Nitrianskeho Pravna a ďalej do Rajca, nepochodil pre nezáujem Turčianskej župy so svojím plánom a tak postavil trať s normálnym rozchodom len po Prievidzu, ktorú ukončil v roku 1896.
Takto zostala veľká obec Nitrianske Pravno bez železničného spojenia, hoci práve v tomto období, na prelome storočí, zaznamenáva obec svoj rozkvet. Nitrianske Pravno patrilo, ale i dnes patrí medzi významné lokality horného Ponitria. Osudy mestečka, ako aj okolitých obcí, úzko súviseli s hradným panstvom Bojníc. Rozvoj obce v dávnej minulosti bol zviazaný s náleziskami zlata v jeho okolí. Výnosy z ťažby zlata museli byť značné, čo podnietilo príliv obyvateľstva a obec získala aj prívlastok „Zlaté“. Banské podnikanie tu, ale aj v iných oblastiach Slovenska, zaznamenalo príchod nového nemeckého obyvateľstva. Keď dolovanie zlata ustupovalo, pokračuje rozvoj remesiel. Kvalitné súkno tunajších tkáčov bolo známe v širokom okolí. Úrodné polia v okolí rieky Nitry umožňovali rozvoj poľnohospodárstva a ovocinárstva. V čase výstavby železnice obec sa stala veľkou a svojím charakterom sa približovala mestu. Obyvateľov bolo okolo 2400, obývali 431 domov. Domy boli na námestí a v šiestich uliciach. Bola tu súkennícka fabrika, pivovar, pálenica, banka, pošta, školy, radnica, kostol, kláštor i chudobinec. Začiatkom storočia zaviedli osvetlenie ulíc, zriadili žandársku stanicu, otvorili lekáreň, prestavali kostol i radnicu a otvorili filiálku Prvej Prievidzskej banky.
Nitrianskemu Pravnu a okolitým obciam však veľmi chýbala železnica. Tento nedostatok neustále pôsobil ako brzda pre ďalší hospodársky rozvoj, lebo výrobky súkenníkov, hrnčiarov, roľníkov, tehliarov, drevárov mohli byť železnicou ľahšie rozvezené do oblastí aj mimo Slovenska. Správu o tom, že železničná trať z Veľkých Bielic bude predĺžená až do Prievidze prijali obyvatelia N. Pravna s radosťou a obec prispela na jej výstavbu sumou 80 000 guldenov.
Po dokončení stavby železnice do Prievidze sa obec neustále usilovala o povolenie stavby miestnej železnice do Nitrianskeho Pravna a s možnosťou výstavby ďalej do Rajca a Žiliny. Pre tento účel sa obecné zastupiteľstvo obrátilo na experta Dr. Eugena Rudnianskeho, ktorý mohol na Ministerstve obchodu v Budapešti vybaviť koncesiu na stavbu železnice. Prípravné práce prevzala pre tento účel založená akciová spoločnosť Veľkobielicko – Prievidzská lokálna dráha. Táto spoločnosť aj zadala práce firme Merkúr, ktorá v rokoch 1908 – 1909 železnicu postavila. Náklady na stavbu železnice z Prievidze do N. Pravna boli 999 000, ktoré okrem iných zložil štát čiastkou 180 000, Nitriansky komitát 50 000, N. Pravno 132 000 a železničná spoločnosť 63 700 korún vtedajšej maďarskej meny. Na iné práce súvisiace so stavbou trate prispela ešte obec sumou 2 020 korún a 94 halierov. Trať bola odovzdaná do pravidelnej prevádzky, ako je uvedené v úvode dňa 30. okt. 1909 a na druhý deň sem slávnostne došiel prvý parný vlak. Takto vznikla miestna železnica Veľké Bielice – Prievidza – Nemecké Pravno s celkovou dĺžkou 39,3 km.
Železničná trať vychádza z Prievidze pozdĺž obce Necpaly nad Nitrou (dnes Necpaly ako súčasť mesta Prievidza), kde križuje cestu do Žiliny a pokračuje len miernymi oblúkmi a miernym stúpaním cez viacero nechránených priecestí s poľnými cestami do obce Nedožery-Brezany so zastávkou. Budova zastávky je prízemná s jednoizbovým bytom a výdajňou cestovných lístkov (dnes už slúži len ako byt). Pokračuje popri rieke Nitre a štátnej cesty na zastávku Pravenec. Pri obci Poluvsie prechádza cez štátnu cestu, kde je i najvyšší bod trate, odkiaľ klesá do stanice Nitrianske Pravno na nadmorskú výšku 337 m n. m. Celková dĺžka trate je 11 km. Pôvodný názov stanice bol Német-Próna. Staničná budova je poschodová s bytom prednostu stanice na poschodí. V obvode stanice sú dva strážne domčeky, skladisko, depo pre dve lokomotívy, „točňa“ na ručný pohon, vodáreň s vodným žeriavom a s odkalovacou jamou. Koľajisko pozostáva z výhybiek a štyroch koľají s dĺžkou 500 m.
V roku 1913 bola postavená trať do Handlovej. Takto vznikla železničná čiara Nové Zámky – Nitrianske Pravno s odbočením v Prievidzi do Handlovej. Železničná stanica Prievidza sa stala železničnou križovatkou, čo bolo hlavným dôvodom jej rozšírenia.
Vážne sa uvažovalo o predĺžení trate smerom na Kláštor pod Znievom alebo Žilinu. Napokon firma Revesz Mandel v roku 1914 aj začala s prípravnými prácami. Žiaľ, vypukla vojna a výstavba železníc sa zastavila. Nedošlo ani k výstavbe železnice z Handlovej do Hornej Štubne. Takto teda zámer prepojiť ponitriansku trať so severnou železnicou sa neuskutočnil.
Po rozpade monarchie a vyhlásení Československej republiky vznikajú nové podmienky na prevádzku železníc v rámci nových hraníc. Pre Slovensko to bola predovšetkým úloha personálne obsadiť miesta po odchode maďarských železničiarov. Novoutvorené Ministerstvo železníc v roku 1919 muselo riešiť úlohy poštátnenia železníc. Nakoľko železnice boli budované pre potreby Rakúsko-Uhorskej monarchie a trate sa zbiehali do centier Viedeň a Budapešť, bolo potrebné posilniť železničnú sieť v smere východ-západ. Už v roku 1920 bol prijatý zákon číslo 235, pomocou ktorého mal byť tento nedostatok odstránený. Týkal sa hlavne výstavby spojovacích tratí Veselí nad Moravou, Nové Mesto nad Váhom, Trenčín, Žabokreky nad Nitrou, Prievidza, Handlová, Horná Štubňa, Zvolen, Košice a Užhorod. V tejto súvislosti sa rozpútal takmer šesťročný spor o výstavbu trate medzi návrhmi Handlová-Horná Štubňa alebo N. Pravno-Kláštor pod Znievom. Realizovaný bol plán z Handlovej do H. Štubne a tak N. Pravno zostalo zas len konečnou stanicou. Počas tohto obdobia dochádza aj k zmene názvu stanice z maďarského Németpróna na slovenské Nemecké Pravno. Po odchode maďarských železničiarov sa stal prednostom stanice Jozef Vlasák.
Železničnej doprave začína konkurovať automobilizmus. Čiastočne sa podarilo konkurovať súkromným autodopravcom vytvorením tzv. spoločného zasielateľstva a to vytvorením vlastných automobilových liniek na zvoz a rozvoz tovaru na železničné stanice. Železnice mali dokonca aj vlastné autobusy. Na autobusovú dopravu udeľovalo koncesiu ministerstvo dopravy. V roku 1929 bola okrem iných otvorená aj autobusová linka Nemecké Pravno-Kláštor pod Znievom. Vzhľadom na to, že nebola vybudovaná železničná trať smerom na Žilinu, bola na uspokojenie verejnosti v roku 1930 otvorená autobusová linka do Rajca a Žiliny. Po roku 1948, po zoštátnení, bola autobusová doprava začlenená pod novo vzniknutú organizáciu ČSAD.
Vznikom Slovenského štátu boli v roku 1939 železnice zverené do správy štátnemu podniku Slovenské železnice a podliehali Ministerstvu dopravy a verejných prác v Bratislave. Za prednostu stanice bol menovaný Jozef Fleischman. Názov stanice bol v nemčine Deusch-Proben. V celej obci boli zavedené dvojjazyčné označenia nakoľko takmer 98% obyvateľov sa hlásilo k nemeckej národnosti. Mnohí z nich odchádzajú za prácou do Nemecka. Z výhodných zárobkov stavajú hlavne nové domy, čo malo vplyv i na nákladnú dopravu pri preprave stavebného materiálu. V osobnej doprave sa to tiež prejavilo zvýšeným počtom turistov prichádzajúcich z Nemecka.
Okrem prepravy osôb začala na trati dominovať nákladná doprava. Mimo spomínaných druhov tovaru sa rozšírila preprava dreva. Bratislavská drevárska spoločnosť si na stanici postavila rampu na nakladanie dreva, ku ktorej viedla úzkokoľajka z miestnej parnej píly. Na prepravu dreva a drevárskych výrobkov významne prispela firma Baťa, ktorá v Pravenci začala s výrobou. Firma spracovávala drevo z vlastných lesov vlastnými pílami. Mimo toho vlastnila tehelne a veľké príjmy mala aj z bojnických kúpeľov. Bola ukážkou moderného podnikania. Okrem výroby venovala veľkú pozornosť svojim zamestnancom. V širokej miere pre nich zabezpečovala rôzne sociálne vymoženosti: vzdelanie, ubytovanie, osvetu i zdravotnú starostlivosť.
Tienistou stránkou tohto obdobia bola druhá svetová vojna. Pri oslobodzovaní Nitrianskeho Pravna bola nemeckými vojskami pri ústupe poškodená staničná budova. Výhrevňa rušňového depa aj s ubytovacími kasárňami bola vyhodená do vzduchu. Zničená bola točňa, aj výhybky. Obec bola oslobodená 6. apríla 1945. Veľkým úsilím železničiarov, ale aj iniciatívou občanov bola železničná prevádzka obnovená už 10. júna 1945.
Po skončení druhej svetovej vojny mala industrializácia Slovenska veľký význam na rast osobnej a nákladnej dopravy. Pre stúpajúcu nákladnú dopravu bol zvýšený osový tlak z 12 na 16 ton a došlo aj k obnove železničnej stanice Nitrianske Pravno. Najväčšími prepravcami sa stávajú Tatra nábytok Pravenec, Ipeľské tehelne, Štátne lesy, Štátne majetky, Kovošrot. Všetky tieto podniky mali vybudované vlastné vlečky, čím sa železničná stanica zaradila medzi stanice s rozsiahlou vlečkovou prevádzkou. Manipulačné koľaje využívali ešte prepravcovia: Zornica, Uhoľné sklady a ďalší.
Poslednou väčšou úpravou železničných tratí na hornej Nitre bola úprava železničným vojskom v roku 1989, kedy bolo obnovených 51 km trate, medzi nimi aj trať Prievidza - N. Pravno a všetky staničné koľaje v železničnej stanici N. Pravno.
November 1989 priniesol rozsiahle zmeny aj v organizačnej štruktúre železníc. Železnica sa delí na nákladnú a osobnú. Dňom 1. januára 1993 vzniká samostatná Slovenská republika a vytvára sa štátny podnik Železnice Slovenskej republiky (ŽSR). Zmenami v našom národnom hospodárstve, žiaľ, dochádza k veľkému poklesu v nákladnej, ale aj v osobnej doprave. V roku 1994 Generálne riaditeľstvo ŽSR zrušilo z dôvodu nerentabilnosti prevádzky viacero železničných staníc medzi nimi aj Nitrianske Pravno. Železničná stanica bola priradená k stanici Prievidza. Dňa 1. októbra 1995 odovzdáva prednosta železničnej stanice N. Pravno Ladislav Šovčík stanicu prednostovi železničnej stanice Prievidza Emilovi Vaňovi.
Pre pokles výkonov bola v januári 2003 na tomto úseku zrušená osobná doprava a na trati bol v pracovných dňoch vedený len jeden manipulačný vlak. V decembri 2005 bola obnovená osobná doprava a v pracovných dňoch premávali tri páry osobných vlakov. V súčasnosti na trati premáva v pracovných dňoch päť párov a v nedeľu dva páry osobných vlakov (jeden pár len po Nedožery-Brezany). Nevyužívaním železničné zariadenia chátrajú. V stanici Nitrianske Pravno došlo k sanácii budovy rušňového depa, točne a skladu tovaru.
Za svojej existencie na trati premávali rušne parnej trakcie rady 300, 310, 311 a 422. V osobnej doprave to boli hlavne motorové vozne M 130, M 131. Tieto rušne, ako aj prívesné vozne mali drevené lavice a vykurovanie vo vozňoch bolo kachľami na uhlie. Motorové vozne M 152 a M 262 a ich prívesné vozne mali už čalúnené lavice a naftové vykurovanie. V roku 1980 končí prevádzka parných rušňov, ktoré boli nahradené motorovými rušňami série 435 a 478, občas po obnove trate aj rušňami série 679. V roku 2008 boli dodané nové motorové jednotky radu 813, 913 čím sa vo veľkej miere zvýšila kultúrnosť cestovania.
Personálne obsadenie stanice Nitrianske Pravno bolo v zložení: prednosta (náčelník) stanice, štyria výpravcovia, štyria dozorcovia výhybiek a dve komerčné pracovníčky. V stanici boli títo prednostovia (náčelníci): Ján Vlasák po 26 rokoch služby odišiel v roku 1937 do starobného dôchodku. Jozef Danko od 1. 8. 1927 do 27. 11. 1939, preložený zo služobných dôvodov, Toth ho zastupoval od 1. 12. 1939. Jozef Fleischman od 6. 2. 1940 do 30. 3. 1945 (pred ukončením vojny odišiel do Plzne). Jozef Danko od 5. 7. 1945 do 31. 12. 1958 odišiel do starobného dôchodku. Ľudovít Líška 1. 2. 1959 do 22. 11. 1962 preradený za výpravcu. Jozef Zimáni od 1. 12. 1962 do 14. 8. 1972 odišiel do starobného dôchodku. Ladislav Šovčík od 1. 11. 1972 do 1. 10. 1995 odišiel do predčasného dôchodku. Emil Vaňo – prednosta žst. Prievidza od 1. 10. 1995 do 31. 1. 2002 odišiel do starobného dôchodku. Vladimír Barčiak – prednosta žst. Prievidza od 1. 2. 2002 dodnes.
Od postavenia železničnej trate sa mnoho zmenilo. Výrazne sa zmenila technika, pracovné a životné podmienky železničiarov. Dnes už len spomíname na vtedajšiu techniku a na tých, ktorí túto trať budovali. Nezabúdajme na obetavých pracovníkov, ktorí dňom i nocou zabezpečovali a zabezpečujú prevádzku trati. Mnohí z nich už nežijú alebo sú na zaslúženom odpočinku. Všetkým patrí vďaka a uznanie.
Život ľudstva je úzko spätý z dopravou. Stala sa nevyhnutnou súčasťou jeho života. Bez dopravy by sa nerozvíjal priemysel a obchod. Možno teda právom povedať, že doprava, a to aj železničná, určuje tempo hospodárstva v štáte.
Vznik železnice zaznamenal veľkú zmenu v doprave. Jej kolískou sa stalo Anglicko. V porovnaní s ostatnými štátmi Rakúsko-Uhorsko, ktorého súčasťou bolo Slovensko, značne zaostávalo. S rozvojom priemyslu následne začala napredovať aj výstavba železníc. Možno to však povedať aj opačne, že železnica podporovala rozvoj priemyslu. Naši predkovia si veľmi rýchlo uvedomili výhody železničnej dopravy a začali podporovať jej výstavbu.
Výstavbou železničnej trate z Palárikova cez Ivanku pri Dunaji, Topoľčany do Veľkých Bielic v roku 1884 sa dostala železnica aj do oblasti hornej Nitry. Z kroniky železničnej stanice sa dozvedáme, že dňa 18. apríla 1896 došiel do stanice Prievidza-Bojnice kúpele (Privigye-Bajmóc fürdő) prvý vlak. Vybudovaním železničných tratí z Prievidze do Nitrianskeho (Nemeckého) Pravna v roku 1909, do Handlovej v roku 1913 a s neskorším prepojením s Turcom z Handlovej do Hornej Štubne v roku 1931, sa stala železničná stanica Prievidza dôležitou križovatkou.
Železničná prevádzka veľkou mierou prispela k budovaniu priemyselných podnikov, ktoré sa na ňu napájali svojimi vlečkami. Treba pripomenúť aj osobnú dopravu, ktorá zabezpečovala dopravu do zamestnania, do škôl, ale prospela aj turistickému ruchu. Tu boli príťažlivé nielen Bojnice, ale aj mnohé prírodné, kultúrne a historické zaujímavosti hornej Nitry. Návštevnosť Bojníc si uvedomil aj gróf Ján Pálfi, ktorý už v roku 1907 dal pokyn na zavedenie omnibusového spojenia z Bojnických kúpeľov do Prievidze. Toto spojenie pozostávalo z dvoch plachtou krytých vozov ťahaných koňmi. Prevádzky sa však už nedožil, lebo spojenie bolo realizované až v roku 1909, teda po jeho smrti.
Dnes už len nostalgický spomíname na pravidelne odfukujúci parný rušeň. Máme možnosť ho vidieť už len pri slávnostných príležitostiach, akou bude aj oslava storočnice železnice z Prievidze do Nitrianskeho Pravna. Železnica do dnešných čias zaznamenala mnoho zmien. Spomeňme si preto, pri tejto príležitosti na obdivuhodných ľudí, ktorí ju budovali a zabezpečovali jej prevádzku. Všetkým patrí vďaka za prácu, ktorú vykonávali a vykonávajú.
Emil Vaňo, bývalý náčelník železničnej stanice Prievidza
| ||
