Vybrali sme z regionálnej tlače: MIMORIADNY ČLOVEK

NÁVRAT

 „ Z vrcholu Reváňa žltou značkou dáme sa na východ, najprv trávnatým brdom Reváňa popri kopcoch značiacich niekdajší stoličný chotár. Potom prídeme na vychodený chodník, vedúci až k cieľu. Tento chodník je miestami tak  príkry, že k napredovaniu musíme aj rúk použiť. Pred temenom Kľaku, asi 800 m, dôjdeme k turistickému domu. Je to Bossányiho útulňa...“
       Takto opísal turistickú cestu na Kľak Michal Klimo, predseda Klubu československých turistov v Prievidzi /KČST/  v roku 1928. Spomenul Bossányiho útulňu. Vo svojej dobe stavbu známu, dnes zabudnutú. Čo to teda bolo?
      Odbor KČST bol založený v roku 1922. V každom prípade však jeho prvou a najvýznamnejšou akciou bolo vybudovanie turistickej  útulne pod +353 m vysokým Kľakom. Veľkú zásluhu na presadení tejto myšlienky  mal prvý predseda klubu Jozef Sivák, škôldozorca a čestný predseda Jozef Bossányi, penzionovaný kňaz a profesor žijúci v Nemeckom Pravne, od r. 1946 Nitrianskom Pravne. Nebolo to ale jednoduché. Presvedčiť  prievidzské zastupiteľstvo, zložené „v najväčšej čiastke z roľníkov“, aby finančne prispelo na stavbu sa napokon podarilo. A tak Náš kraj 15. júna 1923 mohol konštatovať, že „Ačpráve naše zastupiteľstvo nemá takých vysokomyseľných – skoro 1400 metrových – plánov a radšej na tom rozmýšľa, ako by si malo odpočinúť po únavnej týždennej práci, predsa malo na zreteli, že tí výletníci najviac u našich kupcov napĺňajú svoje vrecia a pre našich obuvníkov derú svoju obuv na skalnatom Kľaku.“ Odhlasovali 300 Kč. Stavbu realizoval staviteľ Engliš. Na jej otvorenie pozvali verejnosť už 5. júla. Útulňu pomenovali menom prof. Bossányiho. Jozef Sivák vysvetlil dôvod. Jozef Bossányi, človek veľkých a širokých vedomostí, porozumel horám. Našil si k nim srdečný vzťah, žil a cítil s nimi, nadviazal priateľstvo, navštevoval ich, jeho najmilším druhom spomedzi nich bol Kľak. Hoci vekom blížil sa k sedemdesiatke, zdravý, rezký, bodrý, napchajúc si vrecká chlebom a sušeným ovocím, slivkami a hruškami, s palicou v ruke vydal sa na túru- rovno na Kľak.
      Ako pravý turista chodieval najradšej sám – akoby žiarlil na každého, kto by sa bol odvážil na jeho lásku – na Kľak.“ Superlatívy, ako propagátor turistiky, milovník a naslovovzatý znalec prírody, najstarší zaslúžilý turista, hovoria za všetko. J. Bossányi tiež sám prispel na stavebné náklady útulne značnou sumou a bol aj zakladateľom prievidzského KČŠT, ktorý následne stavbu prevádzkoval.
      Týmto však stavebný ruch „pod strechou hornej Nitry“ neutíchol. V auguste 1930 boli prievidzskí turistickí činitelia prvýkrát navštíviť novú turistickú chatu pod Reváňom, ktorá pozostáva zo 4 izieb, z kuchyne a predizby, na poschodí s malým balkónom. Chatu staval odbor KČST v Prievidzi. Prácu viedol prof. Bossányi, ktorý zaobstaral pozemok a tiež aj peniaze na pôžičku. Prof. Bossányi, ktorý novostavbu obýval, dojatý a so slzami takto odpovedal na pozdrav turistov: „Mojim dávnym želaním bolo toto dielo predovšetkým na slávu Pánu Bohu a zdravie ľudí zhotoviť. Na úctu lurdskej Panny Márie mienim tu postaviť jaskyňu, aby v tejto nádhere prírody boli ľudia upomínaní k Bohu“. Nová turistická chata bola odovzdaná 5. júla 1931. Lurdská kaplnka o pár týždňov neskôr. Pramenisko rieky Nitry sa týmto zatraktívnilo a cestu si sem nachádzalo stále viac a viac turistov.

 Útulňa pod Kľakom s 30 posteľami v spoločnej nocľahárni  bola turistom prístupná iba cez leto. Náročnejší turisti mohli využiť autobusovú dopravu priamo k prameňom rieky. Lístok z Prievidze stál 12 Kč, z N. Pravna 6 Kč.
 „.....Pred temenom Kľaku, asi 800 m, dôjdeme k turistickému domu. Je to Bossányiho útulňa. Hneď za touto pokračuje chodník strmou skalou, hore ktorou sa len štvornožky dostaneme a o 10 minút sme na štíte.“ Takto ukončil M. Klimko opis cesty na Kľak /1928/.
Ešte v roku 1948 mala útulňa pod Kľakom stáleho chatára. Dnes na tomto mieste nájdeme len tabuľku, ktorá turistom pripomína, že tu útulňa stála. Viete kde? A viete, kadiaľ viedla cesta, „ktorou sa len štvornožky“ dostaneme na Kľak?

     Vybrané z Prievidzského Občasníka
     Marián Šumichrast, Erik Kližan
     foto: Jozef Fabian